Rafael Černý
Bol saleziánom, ktorý vyoral hlbokú brázdu v Saleziánskej spoločnosti a Katolíckej Cirkvi.
Don Rafael Černý sa narodil 26. septembra v Sobotišti (okr. Senica). Jeho rodičia sa volali Ján a Alojzia rod. Müllerová. Základné vzdelanie získal v rodnej obci. V roku 1937 ho prijali do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. Ako saleziánsky chovanec v Šaštíne bol výnimočným sopránom. Jeho predstavení tento jeho talent hojne využívali nielen na oživovanie bohoslužieb, ale aj na spestrenie verejných predstavení. Šaštínski pútnici z celého Slovenska mohli obdivovať jeho spevácke výkony najmä v nespočetne ráz opakovanej operete don Jozefa Strečanského Kaplnka v lese o šaštínkej Panne Márii. Keď v úlohe slepého Janka dojímavým zvonivým hlasom vyspieval svoj žiaľ pred kaplnkou Panny Márie, medzi prítomnými nestalo suché oko a pohli sa aj najtvrdšie chlapské srdcia. Zablyskol sa aj v Slovenskom národnom divadle, kde hral a spieval hlavnú úlohu v operete Podivná socha od don Strečanského. Netreba osobitne pripomínať, že bol najlepším a najobľúbenejším speváčikom don Strečanského.
Po absolvovaní 5-tej triedy vstúpil v roku 1941 do saleziánskeho noviciátu vo Sv. Beňadiku nad Hronom a v auguste 1942 zložil prvé rehoľné sľuby. Gymnaziálne a pedagogické štúdium si vykonával v Trnave, kde maturoval v roku 1945. Potom ho predstavení poslali na pedagogickú prax do Žiliny. Pôsobil tam ako organista a dirigent kapely a hudby v rokoch 1945-46. Potom bol ešte rok asistentom a dirigentom spevokolu v Trnave. V roku 1948 začal štúdium teológie vo Sv. Kríži nad Hronom, kde ho v druhom roku stihli udalosti Barbarskej noci. Deportovali ho najprv v noci do Šaštína a potom do Podolínca. Po šesťmesačnom pobyte ho poslali 7. septembra 1950 spolu s ďalšími rehoľníkmi klerikmi na preškolenie do Pezinka. Tam sa ich snažili zlákať do diecézneho seminára v Bratislave. Záporná odpoveď aj od Rafaela znamenala povolávací lístok do PTP.
Našťastie – v októbri 1950 – sa mu podarilo po dramatickom prechode cez rieku Moravu preplávať do Rakúska (bol výborným plavcom) a ilegálne prejsť potom aj do Talianska. Tam pokračoval v teologických štúdiách na Pápežskej saleziánskej univerzite na detašovanom Teologickom inštitúte v piemontskom Bollengu. V Taliansku bol potom 1. júla 1952 vysvätený za kňaza. Následne rok strávil v Turíne na Rebaudengu, študoval filozofiu a pedagogiku. A pripravoval sa na misie. No vážna choroba – embólia pľúc – a pooperačné žlčové kamienky, flebíttis a tromboflebítis mu znemožnili vycestovať do Južnej Ameriky, kde mal vyučovať na diecéznom Teologickom inštitúte v La Paz v Bolívii, ktorý Svätá Stolica zverila saleziánom.
Po rekonvalencii ho predstavení poslali do Ivrey v Piemonte, kde sa pripravovali mladí saleziáni do misií. Aspoň takto mohol pracovať pre misie. Roku 1955 ho potom poslali do Belgicka, do Ramegnies-Chin pri Tournai, kde slovenský salezián Jozef Strečanský roku 1952 založil domov pre mladých utečencov zo strednej a východnej Európy, ktorých vyhľadával v táboroch v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Tam sa don Rafael venoval záchrane utečencov-mladíkov ako vychovávateľ a pomocník pri štúdiách až do r. 1969. Od 15. septembra pôsobil ako pedagóg v Luxemburgu, pričom ho tamojší biskup poveril aj duchovnou správou slovenských a českých utečencov a emigrantov. V nasledujúcom roku (v septembri 1970) ho predstavení pozvali do Ríma, do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, aby pomáhal vychovávať kňazský dorast pre Slovensko a zahraničie. Na slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka učil nemčinu, matematiku, fyziku a spev. Bol aj vynikajúcim hudobníkom: hrával na organe a saxafóne v kapele gymnazistov-seminaristov.
Pritom pracoval aj v redakcii časopisov Slovenské Hlasy z Ríma, Diakonia-Slovenský kňaz, Magnifikat a pri prekladaní a spracovaní náboženskej literatúry. Spolu s Antonom Baníkom preložil z francúzštiny 5-zväzkové dielo F. LELOTTE, Tajomstvo krásy života (Rím 1972). Z nemčiny preložil knihu od Wilhelma HÜNERMANNA, Aj diabol pred ním kapituloval (Rím 1987). No spolu s prof. donom Rudolfom Blatnickým mu prešli cez ruky mnohé ďalšie vydávané knihy: strávil tisícky hodín svedomitej obetavej práce pri pretláčaní textov, opravovaní kefových obťahov a pri definitívnej úprave i redigovaní vydávaných kníh. V rokoch „rímskeho“ pôsobenia bol aj jedným z moderátorov pravidelných utorkových mládežníckych vysielaní slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu, ktoré pripravovali slovenskí saleziáni až do júna 1980. Účinkoval aj v duchovnej správe, najmä rehoľných sestier.
V roku 1992 prijal pozvanie provinciála Saleziánov na Slovensko a vrátil sa po 42 rokoch do vlasti. Prvé dva roky pôsobil ako pedagóg na novootvorenom saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, potom v roku 1994 ho preložili do provinciálneho domu saleziánov v Bratislave na Miletičovej, kde až do roku 1999 vykonával funkciu tajomníka provincialátu. Aj tu pokračoval v editorskej a redaktorskej činnosti (Don Bosco dnes, Mariánske zvony, Vnútorné správy, Čajka) a pri prekladaní kníh pre Vydavateľstvo Don Bosco. V rokoch 1997-1998 v spolupráci so Štefanom Sandtnerom preložil z taliančiny dve série katechetických monografií od Angela VIGANa – Kto je Ježiš Kristu a Kto je Duch Svätý (spolu 24 zošitov), ako aj dva preklady od Gianni GHIGLIONEho: Týždeň s Máriou z Nazaretu (1998) a Od drogy ku Kristovi (1998). Po roku 1999 naďalej pôsobil v komunite na Miletičovej a vypomáhal ako obetavý spovedník v pastorácii vo farnosti i v duchovnej správe rehoľných sestier. V roku 2002 oslávil zlaté jubileum kňazstva.
Ktoré ľudské, saleziánske a kňazské črty krášlili dona Rafaela Černého?
Istá laická osoba o ňom povedala: „Jeho dobrota a láskavosť, ktorú šíril okolo seba, vyžarovala z neho celým životom. Cítili sme to aj my, čo sme ho poznali. Bol nielen obetavý, ale v prvom rade skromný: «Nezaslúžim si toľkej dobroty» – vravieval. Bol nanajvýš nenáročný a šetrný“. Bol aj príkladom usilovnej a nenápadnej práce, vedel osloviť veľkou dobrou srdca. Istý spolubrat o ňom dosvedčuje, že „bol aj veľmi pozorným a citlivým človekom...Nič nepotreboval, len slúžil. A za všetko vždy veľmi ďakoval, za každý prejav pozornosti a za každú pomoc. Bol to človek vždy pohotový pre službu. Bol aj veľmi zbožný. Spomínam si, pokračuje, ako potom, čo začala nastupovať choroba a nemohol už tak intenzívne pracovať, že vtedy ešte viac zintenzívnil svoje návštevy v kaplnke. Môžem povedať aj to, že to bol veľkým mariánskym ctiteľom. Myslím si, že aj tá jeho skromnosť má tu svoj pôvod“.
Keď sa arcibiskup Dominik Hrušovský a bývalý rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme dozvedel o jeho smrti, zanechal nasledovné svedectvo: „Keď roku 1970 prišiel do Ríma, teda do Slovenského ústavu, hneď sa začlenil do práce. Učil na našom slovenskom gymnáziu, viedol spev a bola známa jeho nevšedná ochota do akejkoľvek práce: duchovnej, telesnej, ľahkej, ťažkej, do všetkého; nikdy ho nebolo vidno nečinného. Naozaj bol to pracovitý syn Sv. Jána Bosca. Takto sme ho všetci poznali a vážili sme si ho. Osobne som mal s ním veľmi dobré, naozaj bratské styky. Bol mi pomocou pri mnohých situáciách a najmä tým, že bol vždy ochotný, keď sme sa naňho obrátili, že bol ochotný vypomáhať kdekoľvek v okolí ústavu, ako aj v iných pastoračných prácach a úlohách, ktoré nám diecéza udelila a povinnosti alebo potreby kázali. Spomínam na neho s veľkou láskou. Istotne Pán Boh odmenil jeho nevšednú vernosť a pracovitosť... Spomínali sme si na neho aj s otcom arcibiskupom Dossenom, bývalým nunciom v Bratislave, ktorý veľmi dobre poznal otca Rafaela, ba využíval aj jeho duchovné služby pri viacerých stretnutiach, aj osobných (svätá spoveď), ako aj pastoračných“.
Podobné svedectvo o ňom vydal aj emeritný profesor na Saleziánskej Pápežskej Univerzite, don Rudolf Blatnický, ktorý s ním vžil v komunite viac ako dvadsať rokov. Takto naň spomína: „Ako saleziánsky kňaz don Černý vynikal mimoriadnou pracovitosťou a obetavosťou. Keď ho preto obdivovali, pripomenul akoby na svoju obranu: »Kňaz zomiera alebo od roboty, alebo od záhaľky«. Mal na pamäti aj výrok dona Bosca: »Kňaz nikdy nejde do neba, ale ani do pekla sám«. Okrem bezprostrednej kňazskej práce sa veľkodušne venoval aj mnohým iným činnostiam. Počas dvadsiatich rokov svojho pobytu v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme bol obľúbeným profesorom na Slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka pri malom seminári. Priam obdivuhodnú činnosť vyvinul v spomínanom ústave aj v oblasti médií. Bol prekladateľom a neúnavným korektorom vydavateľstva Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Cez jeho korektúru prešli – a to opätovne – texty takmer všetkých kníh a časopisov, ktoré vtedy slovenský ústav vydal. Don Černý bol počas dvoch desaťročí aj jedným z hlavných hlásateľov slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu pre mládež nazvaného Mladá vlna. O jeho neúnavnej pracovitosti svedčí aj to, že keď momentálne nemal inej práce, naplno sa venoval manuálnej robote v záhrade.
Jeho rehoľná chudoba bola priam príslovečná. Starostlivo sa vyhýbal všetkému, čo by sa mohlo pokladať za zbytočné. Iba jeden príklad. Keď istá sociálna pracovníčka z Nemecka, ktorá predtým navštívila mnohé rehoľné komunity, uzrela jeho chudobnú, priam sparťansky zariadenú izbu, bola veľmi prekvapená a vydala o tom významné svedectvo aj pred inými ľuďmi.“ Často totiž medzi spolubratmi opakoval taliansku vetu „Nulla chiedere, nulla rifiutare“ – „Nič nežiadať a nič neodmietnuť“. A skutočne, bol skromný – skoro nikdy nič nepýtal, nežiadal; súčasne bol neprieberčivý a vďačný za všetko, čo dostal.
Don Štefan Turanský, súčasný provinciál saleziánov: „Ako 15-ročný som prišiel k saleziánom do Ústavu sv.Cyrila a Metoda. Učil ma matematiku, fyziku, nemčinu... Bol vynikajúcim a trpezlivým učiteľom. Kedykoľvek po vyučovaní sme prišli za ním, aby nám niečo z učiva vysvetlil, vždy ochotne nechal svoju prácu bokom a venoval sa iba nám gymnazistom. Bol nám príkladom v škole, na dvore ako vynikajúci volejbalista, v záhrade svojou pracovitosťou, v kaplnke svojou zbožnosťou. A keď som s ním ako mladý kňaz každý utorok chodil do Vatikánskeho rozhlasu natáčať slovenské vysielanie, vždy cestou vyšiel s iniciatívou: „Pomodlime sa svätý ruženec za tých, ktorí nás budú počúvať“.
Jeho bývalý predstavený don Pavol Seman konštatuje, že „v komunite nikdy nešomral, aspoň ja som ho nikdy nepočul... A keď niekoho musel napomenúť, tak to urobil jemným a žartovným spôsobom.... Keď som sa stal predstaveným komunity, vo svojej pokore prišiel za mnou na rozhovor, predstavil sa mi, úprimne ma informoval o svojom živote, o svojich finančných výdavkoch, hoci boli minimálne a preukázal veľkú bratskosť tým, že hoci som od neho o štyridsať rokov mladší, pri tej príležitosti mi navrhol potykať si: »Sme bratia. Predstavený predsa nemôže svojmu bratovi vykať«... Krášlila ho bratskosť, pokora, skromnosť, svedomitosť v práci, vernosť modlitbe a breviáru“.
Ďalší spolubrat hovorí: „ Keď som prišiel na Miletičku, don Rafko mal už po 70-tke. Zostal som milo prekvapený, keď som ho videl učil sa ovládať počítač. Dokázal denne 8 hodín kombinovať a »maturovať« ako ovládnuť textový program. Potom písal na ňom vnútorne správy a provinciálne zápisnice. Krásne na tom je skutočnosť, že napriek vysokému veku, opäť dokázal znovu začínať“....
V požehnanom veku sa jeho obetavý život podpísal pod jeho zdravotný stav natoľko, že v decembri roku 2005 bol don Rafko zverený starostlivej a kompetentnej opatere rehoľných sestier z Kongregácie dcér sv.Františka Asiského v Liečebni sv. Františka v Bratislave. Don Ondrejka, ktorý s ním prežil prvé roky rehoľného života na Slovensku a potom aj v Ríme, hovorí: „Keď už bol jeho zdravotný stav schátralý, stále opakoval: »Nech sa stane vôľa Božia«. Bol zmierený so situáciou, že jeho zdravie ubúda a s dôverou s obracal na Pána Boha.“ Panna Mária Nepoškvrnená, ktorú si veľmi uctieval, ho 9. decembra 2006 v skorých ranných hodinách doprevadila pred milosrdnú tvár najsvätejšieho Pána, ktorému celý život radostne slúžil.
