MIROSLAVA CHOVANEC

Beta Poničanová patrí k zakladateľskej hereckej generácii Slovenského národného divadla. K prvým slovenským herečkám, ktoré už mali odborné vzdelanie a divadlu sa venovali na profesionálnej úrovni. Narodila sa 26. septembra 1908 ako Alžbeta Kindernayová v Predajnej (okres Banská Bystrica), kde bol jej otec notárom. V roku 1933 skončila štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933-1936 externá členka činohry SND, 1936-1980 členka činohry SND, z toho 1936-1939 členka českej činohry SND. V rokoch 1951-1957 pedagogička javiskovej reči na VŠMU.
  
V SND síce debutovala ešte ako študentka (Pravda víťazí -1930), ale režiséri si akoby nevedeli poradiť s jej expresívnym hereckým typom. Aj po skončení štúdia totiž dostávala len malé úlohy (Tisíce mrzutostí -1933, Cudzie dieťa -1934), po troch rokoch radšej prešla do súboru českej činohry SND, kde bola pre ňu rozhodujúca spolupráca s českým avantgardným režisérom Viktorom Šulcom. Ako prvý totiž rozpoznal Poničanovej umeleckú všestrannosť a umožnil jej rozvíjať herecké kvality v mnohých tituloch rôznorodého charakteru (Faun -1936, Naši furianti -1937, Tretie zvonenie -1938).

Keď po vzniku Slovenského štátu českú činohru zrušili a Beta Poničanová sa vrátila do slovenskej, bola už skúsenou herečkou, ktorá sa rýchlo stala jednou z vedúcich osobností ženskej časti súboru. Rovnako sa jej darilo v klasických komédiách (Hry lásky a náhody -1940, Zdravý nemocný -1943, Lakomec -1944, Tartuffe -1946, Škola žien -1948) ako i v psychologických drámach a tragédiách (Rosmersholm -1940, Štyria -1942, Nora -1942, Dáma v sivom -1942). Hereckou doménou Bety Poničanovej sa stali najmä ženy hrdé, panovačné, často nevľúdne, zatrpknuté a ovládajúce svoje okolie, aj keď vo vnútri nešťastné a trápiace predovšetkým samé seba. (Ad astra - 1942, Meštiaci - 1946, Inteligenti - 1956, Diablova nevesta, Dom Bernardy Alby - 1957, Polnočná omša, Fyzici - 1963, Idiot - 1965, Iba nedorozumenie - 1967, Sto hodín do zatmenia - 1978).
  
Dôležitou súčasťou Poničanovej herectva boli však i žánrovo rôznorodé úlohy v klasických a súčasných hrách slovenských dramatikov (Kamenný chodníček - 1939, Najdúch - 1940, Čaj u pána senátora -1940,1958, Rok na dedine -1948, Buky podpolianske -1949, Statky - zmätky -1950,1955, Ženský zákon - 1952, Jožko Púčik a jeho kariéra -1955, Herodes a Herodias -1970, Dve frašky - 1971, Sonatína pre páva, Krásna neznáma - 1976).
  
Prvým filmom Bety Poničanovej bola česká Matkina spoveď (1936), kde hrala dedinské dievča a tomuto typu úloh zostala verná i neskôr. Či už išlo o dramaticky ladené filmy (Vlčie diery - 1948, Boj sa skončí zajtra - 1951, Drevená dedina - 1954), alebo komédie (Kozie mlieko, Priehrada - 1950, Rodná zem - 1953, Šťastie príde v nedeľu - 1958). Hrala však aj v detektívke (Muž, ktorý sa nevrátil - 1959) a v historických filmoch (Dáždnik svätého Petra - 1958 Do zbrane, kuruci, Páni sa zabávajú - 1971).
  
Osobitnú kapitolu vo filmografii Bety Poničanovej predstavuje spolupráca s českým režisérom Janom Schmidtom. V roku 1967 jej zveril hlavnú úlohu v apokalyptickej vízii Koniec sezóny v hoteli Ozón, kde bola tvrdou veliteľkou dievčat hľadajúcich po jadrovej katastrofe posledného muža. Potom hrala v jeho dobrodružno-filozofickom filme Kolonie Lanfieri (1969) a obsadil ju aj do svojich príbehov z praveku ľudstva Na veliké řece a Volání rodu (1977).
  
Beta Poničanová vytvorila desiatky postáv v rozhlasových hrách a spolupracovala tiež so Slovenskou televíziou (Chvíľa rozhodnutia - 1961, Balada o Vojtov

ej Maríne, Rok na dedine - 1967, Ženský zákon - 1971).

Bola vydatá za básnika a ľavicového politika Jána Roba - Poničana a zomrela 20. decembra 1987.